Založ si blog

Návrat (symbolický príbeh o návrate domov)

 

Kráčal sám pustou krajinou, vôkol neho nebolo nikoho, kto rozveselil by jeho chmúrne myšlienky. Ticho našlapoval po cestičke, zabúdajúc na to, kým bol, kým veril, že je. Prešiel už mnohé mestá na svojej dlhej ceste, poznal neónové ulice, i tmavé zákutia ľudoprázdnych miest, no nikde nemohol pobudnúť dlhšie, odvšadiaľ ho hnala túžba vpred, neobzeral sa za seba. Vedel, čo musí spraviť, by ukončil svoju púť tak, ako mu bolo predpovedané, nemal inú možnosť, ba ani na ňu nepomýšľal, pretože mal strach, že by sa obrátil a všetko, pre čo žil, by ostalo prázdnymi slovami muža, ktorý zasvätil život poznaniu. Prešlo už mnoho, premnoho dní, odkedy nestretol na svojej ceste ani živú dušu, už si pomaly zvykal na samotu, hoci ho tak veľmi mátala a desila v snoch. No ako to už býva, osamelým pútnikom málokedy rozžiari tvár svetlo ženy, mnohí pred ním unikajú, aby ich nedostihla vlastná vášeň, ktorú v srdci väznili, a ktorej sa tak neúprosne stránili. I on bol navyknutý hľadieť na ženy ako na posvätné nádoby, z ktorých sa nikdy nebude môcť napiť, hoci v hĺbke duše cítil, že len

tak by uhasil svoj smäd po naplnení.

Ako tak kráčal, odrazu sa pred ním objavila silueta človeka. Mal pocit, že sa len mihla pred jeho unaveným zrakom, no predsa len tušil, že je to skutočne muž z mäsa a kostí. Zastavil a zahľadel sa pred seba. Muž sa pomaly priblížil. „Zdravím ťa.“ Povedal silným hlasom, ktorý ako ozvena zadunel krajom. „I ja teba zdravím.“ Odvetil Josu, a pozrel sa mu uprene do tváre. Muž bol v stredných rokoch, mal sivú briadku, vlasy mu povievali okolo Slnkom ošľahaného obličaju. V jeho zraku bolo čosi tajomné, a zároveň také blízke, akoby hľadel do očí priateľovi, vracajúcemu sa z ďalekej cesty. Bola v nich múdrosť, vekmi preskúšaná a tvrdo vybojovaná, no i skromnosť a pokora, ktoré ho fascinovali. „Veru, dnes bude tuhá noc.“ Povedal muž, no v jeho hlase nebolo cítiť ani náznak výčitky. „Zdá sa, že nás čaká poriadna prietrž mračien. Tak tak, ak nepridáme do kroku, mohli by sme do nitky premoknúť. A ako iste dobre vieš, noci bývajú chladné a mrazivé, nebolo by rozumné rozprávať sa tu. Poď so mnou, tu nenájdeš, čo hľadáš.“ Usmial sa muž a v očiach sa mu zablysklo. Josu zbystril sluch. Chcel sa dozvedieť viac, no to už ho muž ťahal preč z toho miesta, a on sa podvolil jeho pažiam, nech už ho zavedie kamkoľvek. Kráčali hodný kus. Kvapky dažďa im padali do tvárí, zmývali prach z ciest, a on ďakoval, že búrka sa ešte nerozpútala v plnej sile. Vtom sa pred nimi otvorila krajina, a vošli do zeleného údolia. Muž pridal do kroku. „Už len chvíľa, a sme na mieste.“ Josu ho nasledoval až k malej drevenici. Muž zaklopal na okennú tabuľu, a dvere sa vzápätí otvorili. Stála v nich staršia zhrbená žena v čiernom plášti. „To sme my, Madala.“ Povedal muž, a žena sa prívetivo pousmiala. „My“, povedal. Znelo Josuovi mysľou. Bolo to, akoby ho čakali. „Ráč ďalej.“ Zavelil muž ráznym, ale mäkkým tónom, a Josu vstúpil. Na stole horela svieca, ba nebola tam jedna, ale dve. Boli biele, príjemne rozvoniavali kadidlom a kvetinami. Potešil sa, keď ich uzrel, a srdce mu poskočilo. Mal dojem, že toto by mohlo byť miesto, kde bude smieť pobudnúť, hoci tušil, že až svitanie mu dá odpovede na otázky, ktoré mu teraz vírili mysľou. „Na to bude dosť času.“ Pretrhol muž niť Josuových myšlienok. Strhol sa, pretože mal pocit, akoby bol prichytený pri čine. Však predsa len, ten pocit nebol nepríjemný, práve naopak. Neštítil by sa povedať tomuto mužovi čokoľvek. Žena zatvorila dvere, a pristúpila k ohnisku. Vhodila doň vetvičky rozmarýnu, vzala čašu vína, a postavila ju pred nich na stôl. „Najprv sa napijeme na dnešnú noc.‘ Riekol muž šibalsky, a podal mu pohár s červeným vínom. Josu ho vzal do rúk, a potom sa obaja schuti napili. Víno bolo znamenité, sladké ako med, a zároveň trochu trpké, takže jeho chuť ostala na jazyku ešte dlho potom, než si dal posledný dúšok. „Tak, a teraz ťa musím s niekým zoznámiť. Madala, nože poď k nám.“ Žena podišla bližšie, a ako sa tak blížila, Josuovi sa zdalo, že je stále mladšia a mladšia, a keď už stála pri ňom, celá žiarila ako mladá nevesta. Zlatohnedé vlasy jej padali na ramená, tmavé oči svietili ako opály vo svetle sviec, a Josu len hľadel očarený jej čistotou a nehou, neschopný jediného slova. „Toto je Madala.“ Povedal muž, a zadíval sa mu do prekvapeného pohľadu. „Pracuje u mňa už dlhé roky, vždy sa na ňu môžem spoľahnúť.“ Josu len s úctou hľadel, jeho kamenný výraz mäkkol, keď sa na ňu díval, pretože to už nebola starena, ale mladá žena v plnom rozpuku, ktorá sa pred ním roztvorila ako kvetina. „Som rád, že ťa poznávam“, povedal ako v snách, a dotkol sa jej drobnej ruky. Madala sa usmiala, a ticho prikývla. „Stratila reč, ešte keď bola malé dievča.“ Obrátil sa k Josuovi muž, a tomu po tvári prebehol záchvev súcitu, i túžby. Ako rád by počul jej hlas, ako rád by sa ním nechal unášať ďaleko od sveta a jeho požiadaviek, ako rád. No len s pochopením pohladil jej ruku a potom povedal: „Je krásna. Musela veľa trpieť.“ Muž sa zašklebil, pretože vedel, že vo víne je pravda, zvlášť v tomto prípade. Josu z nej nemohol celú noc spustiť oči. Dlho sa rozprával s mužom, ten mu hovoril o pomeroch v zemi, o tom, akými legendami je opradená, avšak na slová o Madale bol skúpy, a práve to Josuu jediné naozaj zaujímalo. Mal pocit, že keď pri ňom stála, prevrávali k nemu tisíce životov a tisíce snov, a tisíce črepín jeho srdca sa chveli, túžiac vytvoriť celok, jednotu s tým, čo mu bolo najmilovanejšie.

Prisnil sa mu sen. Kdesi vo vzdialenej zemi bývala žena, ktorá sa starala o dobro spoločenstva, ku ktorému patrila. Varila im, upratovala, každé ich prianie jej bolo rozkazom, no i radosťou ho splniť. Však predsa, jej duša prahla po naučeniach, po tom, aby i ona smela byť prítomná v ich rozhovoroch a modlitbách, a nesmierne sa umárala pocitom zbytočnosti a nepotrebnosti. Jedného dňa zavítal do končín, kde žili, jeden muž, ktorý sa stal ich učiteľom. A on v nej opäť rozhorel plameň vášne a túžby, veľmi starostlivo a pozorne načúvala každému jeho slovu, aby pochopila, aby jej nič neuniklo, a jej srdce mohlo opäť žiť. Zamilovala sa do neho, Láska ju celú stravovala, že neostalo nič z tej ženy, ktorou bola, a našla svoje naplnenie v tom, čo vďaka nemu našla vo svojom vnútri. Jedného dňa však musela opustiť v zmätku a zhone všetko, čo jej bolo drahé, a od toho času neprehovorila ani slova, pretože ten, kto ju zobral so sebou, chcel, aby mu každý večer spievala piesne Lásky, no ju tak veľmi boleli, že zo samého žiaľu a smútku onemela. Keď sa Josu prebudil, ešte stále mal pred sebou obrazy toho nesmierneho žiaľu, ktorý zachvátil srdcia milujúcich, bolo to, akoby jeho vlastné srdce prebodávalo ostrie noža, akoby sa nemohol nadýchnuť. Ráno povedal mužovi, že mal v noci zvláštny sen, a on mu na to odvetil: „V tomto údolí ťa čaká ešte nejeden sen, ktorý ti zoberie tvoje túžby. No vráti ti to, čo je potrebné.“ Josu sa viac nepýtal, len s napätím očakával príchod Madaly. O chvíľu sa objavila vo dverách. Čierny plášť jej zakrýval vlasy, a zahaľoval celé telo, zo včerajšej krásnej ženy ostala dnes len matná spomienka. Nevedel, čo si má o tom myslieť. Muž vybadal jeho sklamanie, a povedal: „Ráno býva mnohokrát mrazivejšie než noci. Madala, nože nám dones chleba, som už hladný ako vlk, a tuto mládenec je istotne tiež.“ Josu do seba lačne nahltal jedlo, neustále uvažujúc o tom, prečo ho kroky zaviedli až sem, a najmä, prečo sa mu včera naskytol obraz ženy, ktorú akoby poznal už celé veky, a dnes bola mu vzdialená v predstavách. Muž po celý čas neprehovoril ani slova, iba sem tam utrúsil čosi o tom, aké bývajú Cesty nevyspytateľné, však že ten, kto sa nimi vyberie, pozná každý tieň, ktorý mu kráča po boku. Sústredene pozoroval Josua, vedel, že tento muž sa vracia domov, hoci to on sám ani netušil. „Ďakujeme za tento pokrm, ktorý nás posilnil v týchto ťažkých chvíľach.“ Povedal napokon, keď dojedli, a vstal od stola. Josu si všimol na jeho obličaji ustarostený výraz. Rád by vedel, prečo tento muž odrazu posmutnel, no nemohol sa pýtať, nevedel nájsť tie správne slová. „Tak hádam aby sme šli.“ Odvetil odrazu, a pozrel na neho prenikavými tmavými očami. Josu pokýval hlavou, a nasledoval muža.

Kráčali niekoľko hodín. Obloha potemnela, a objavili sa prvé hviezdy. „Poriadne sa dívaj okolo seba.“ Prerušil muž dlhé mlčanie, a Josu si uvedomil, že sa ocitli na okraji priepasti, tak hlbokého a strmého zrázu, že nedovidel konca. „Čo vidíš?“ Opýtal sa muž vážnym hlasom, a Josu odvetil: „Vidím priepasť, ktorá siaha snáď donekonečna.“ „Zadívaj sa poriadne. Napomenul ho muž. Zadívaj sa srdcom.“ Josu ostal prekvapený z jeho slov, no vtom si spomenul na včerajšiu noc, a jeho pohľad zmäkol. „Vidím svoj život. Padal som až na samé dno, až do hlbín Zeme. No čosi ma volalo k výšinám.“ „To je pravda.“ Riekol muž, a ukázal rukou na hory, ktoré ich obklopovali. „Si ako tie štíty, tvrdý a neoblomný, a predsa je v tebe svetlo hviezd. Tvoj pád ťa zachránil. Keby si nepustil svoju pýchu, svoju túžbu byť za každých okolností najlepší, videl by si len priepasť. Teraz vidíš nádej.“ Josu sa zachvel. Bola chladná noc, no cítil, že to mrazenie nepochádza z okolitého vzduchu, že je to čosi, čo ním celým preniká, čo sa ho zmocňuje. Bola to túžba vystúpiť z chladného tieňa na Slnko. Muž po chvíli opäť prehovoril: „Dnes tu stojíš sám, za sebou máš mnoho dní bez blízkosti, bez poznania radosti. Uvažoval si niekedy nad tým, čo tvojmu životu naozaj chýba?“ Josu sa zamyslel. Iste tu bolo čosi silnejšie ako on sám, čosi, čo chcel prekonať. A tým niečím bola jeho žiadostivosť. „Je to tak, keď umlčíme svoje telo, mnohé pokušenia odídu, však keď umlčíme svoje srdce, všetky pokušenia sa vrátia, a my nevidíme ničoho, lež túžbu navrátiť ich do srdca.“ Muž sa k nemu obrátil, a položil mu dlaň na čelo. Josuom striaslo. „Vidíš všetko to, čím si chcel byť. No v tej honbe, aby si to dosiahol, si zabudol na to, kým skutočne si.“ Josu rozumel. Mysľou mu prebehli všetky tie dni v honbe za dokonalosťou svojho ducha, za tým jediným, čomu zasvätil život. A predsa mu to neustále unikalo. „Cez bolesť sa približujeme radosti, smrť nás učí pokore. Zažil si už všetko, tak povedz, čo tvojmu životu naozaj chýba?“ Otázal sa muž, a ruku mu položil na hruď. Josu pocítil mocný záblesk svetla, a oheň, ktorý akoby ho celého spaľoval. Uskočil. Nemohol tú páľavu zniesť. „Tak vidíš. Povedal muž prívetivo. Pokiaľ tu nie je človek doma, (a ukázal na srdce), môže ísť kamkoľvek, no vždy bude sám. Vždy bude blúdiť.“ Josu sa ešte celkom nespamätal z toho silného úderu, no čosi mu pripomínal. Áno, včerajší sen. Keď ho preniklo ostrie noža, a on krvácal. I teraz sa tak cítil. No nechcel, nemohol ten pocit opustiť, musel sa mu poddať. Vtom mu v mysli stanul obraz seba samého, ako padá nevedno kam, ako ho čosi núti klesať, akoby celá váha sveta tlačila ho k zemi.

Muž k nemu podišiel, oči mu blčali ako fakle. „Musíš prekročiť tú priepasť, drahý chlapče, a pohliadnuť na ňu orlím zrakom.“ Vtom si Josu všimol, že nad zrázom sa vinie tenký drevený most, posplietaný z plochých brvien. Porozumel. Pomaly sa priblížil. Celé telo sa mu triaslo. Vedel, že inej cesty niet. Most bol poriadne rozheganý, a ako na neho stúpil, celý sa zachvel. Tak ako i jeho srdce. No išiel ďalej. Každý krok predstavoval pre neho obrovskú námahu, no každým akoby z neho čosi odchádzalo, a on mohol kráčať s väčšou ľahkosťou. Však keď sa ocitol asi v polovici, zrazu sa spojenie uvoľnilo, a jeho zachvátila nevýslovná hrôza. Uvedomil si, že teraz bude musieť padať, padať, až na samé dno. Čokoľvek by chcel spraviť, jeho pád nezmierni. Na bolesť bol síce navyknutý, ale táto vidina trpkého konca ním lomcovala, nechcel to vzdať. Myslel na všetko to, čo by mohol stratiť. „Pusti sa svojich túžob!“ Kričal na neho muž. „Nedovoľ, aby ťa ovládali!“ Josu vedel dobre, že toto je jeho skúška. Však vedel i to, že táto lekcia života môže byť pre neho i poslednou. Má zanechať všetko, čo mu bolo najdrahšie? A čo to vlastne bolo? Most sa už mocne kymácal zo strany na stranu. Josu bojoval, čo mu sily stačili. Zdalo sa, že už už sa most zrúti, a on s ním. Takmer sa podvolil svojmu koncu, no keď sa obrátil k druhej strane priepasti, uvidel ju tam. Stála tam, pokojná a tichá, a usmievala sa na neho. Pokynula mu hlavou, aby podišiel k nej. Josu sústredil všetky sily, a s námahou sa začal plaziť po moste smerom, kam mu ukazovala. Prerývane dýchal, drevo pod ním praskalo, pár brvien sa zrútilo do priepasti. Keď už jej bol na dosah, a chcel sa dotknúť zeme, jedna strana mosta sa prelomila, a on sa len tak tak vyškriabal na bralo. Most s rachotom padol, zemské hlbiny ho naveky pochovali vo svojich útrobách. No spolu s ním padol i ťažký balvan z Josuovho srdca, a zobral so sebou všetko, čo mu nedovolilo dýchať. Postavil sa, a zadíval tam, kde stála. Nebola tam. Stál tam len starý suchý strom, zmietaný vo vetre. Vtedy si uvedomil, ako je chladno. Lomcovala ním zimnica. Obrátil sa na druhú stranu priepasti, no zbadal, že ani muž tam už nestojí. Akoby sa boli rozplynuli. A možno to bol iba sen. Povedal si Josu, no srdcom mu prešla silná bolesť. V očiach mu zasvietili slzy. Skutočne stratil všetko, čo mu bolo kedy drahé? A mal to vôbec niekedy? Nevedel. Jediné, čo cítil, bolo obrovské sklamanie. Mal pocit, že už je na dosah tomu, po čom odjakživa túžil, hoci si to toľké roky odmietal pripustiť. A teraz musí prijať skutočnosť, že to všetko bolo iba zdanie, pobláznenie zmyslov. No mohlo to tak byť? Mohla to všetko byť iba predstava, zhmotnenie toho, prečo naozaj žil? Usadil sa pod strom, a bolestne sa rozplakal. Pusti sa svojich túžob. Zneli mu mysľou mužove slová. Nenechaj sa nimi ovládať. Josu za zadíval na hviezdy. Mal dojem, akoby sa k nemu skláňali, aby ho utešili. Kto mu však mohol dodať útechy v túto chvíľu? Existovalo ešte čosi, prečo oplatí sa ísť ďalej? Všetky tie roky hľadania, dnes neboli dôležité. Na ničom mu nezáležalo. Chcel vrátiť to, čo stratil, no najmä vrátiť plameň do jeho srdca. Ten oheň, ktorý konečne poznal, no ktorého sa tak preľakol. Noc bola tuhá a mrazivá, oziabalo mu ruky. Trel si ich o seba, pohrúžený do bolestných myšlienok. Neplánoval však pokračovať v ceste. Rozhodol sa, že tu prenocuje. Podišiel k stromu, ktorý mu ju tak veľmi pripomínal, a zoťal ho. Založil oheň a nepokojne zaspal.

„Vstávaj, vstávaj, už je všetko pripravené.“ Začul zrazu tichý hlas, ktorý sa mu zdal dôverne známy. „No tak, snáď nebudeš plakať preto, čo už nemožno vrátiť.“ Josu na sebe ucítil horúcu dlaň. Strhol sa. Nad ním sa skláňala tá, čo mu unikla v predstavách. „Si len sen, však?“ Otázal sa, a smutne privrel oči. „Keby som bola sen, dokázala by som prebudiť tvoje spiace srdce?“ Namietla, a on pocítil mohutný žiar, ktorý z nej vychádzal, a do srdca mu navracal život. „My sme sa už stretli mnohokrát.“ Povedala žena, a on vedel, že je to tak, pretože nikdy sa skutočne neodlúčili. Od tej noci, Josu vedel, že všetky cesty vedú do stredu, tam, kde sa všetko spája. Putoval mnohými krajinami, no všade bol šťastný. Porozumel, čo značí byť skutočne doma, čo značí navrátiť sa k sebe. Našiel všetko, pretože všetko stratil. A to bolo skutočné naplnenie.

Zamyslenie

12.10.2012

Radi nadávame na dnešnú spoločnosť. Nevyhovujú nám jej princípy, nie sme spokojní s vlastným smerovaním. Z každej strany sme bombardovaní mnohými požiadavkami, ktoré na nás kladie, a viac »

Kratučká úvaha (to be continued later. . )

12.10.2012

Heslom dnešnej doby je informovanosť, výkonnosť, efektivita, rýchlosť, flexibilita, kreativita v rámci všeobecného prospechu a v medziach normality, ktorej plody je schopná oceniť majorita viac »

Putovanie vekov (báseň)

12.10.2012

Piesok v očiach Putovanie vekov Karavány a bremená, čo človek nesie sám Opustené táborisko svieti do biela V milosrdných plameňoch vina zotlela A domov sa ohňom stal Láska včera podávala viac »

atóm, fyzika

Čínsku štátnu energetickú spoločnosť znepokojuje brexit

28.04.2017 19:43

Odchod Británie z Európskej únie vzbudzuje neistotu pri spolupráci Číny, Británie a Francúzska v oblasti jadrovej energie.

čierna hora, nato

Čierna Hora ratifikovala dokument o členstve v NATO

28.04.2017 19:43

Pred budovou v horskom mestečku Cetinje, kde poslanci zasadali, sa medzitým uskutočnil protest niekoľkých stoviek stúpencov opozície.

Záplavy, Záhorie, Pernek, cesta, voda, povodeň, povodne, záplava

Horský priechod Čertovica je neprejazdný

28.04.2017 19:31

Mnohé cesty v Žilinskom kraji sú pre nepriaznivé počasie a zosuvy pôdy neprejazdné.

ZSSK, vlak, železnice, IC,

IC vlakom pred sviatkami pridali vozne

28.04.2017 19:30

Železničná spoločnosť Slovensko v súvislosti so sviatkom 1. mája pridala vozne k rýchlikom InterCity.

samalaa

Básne a symbolické príbehy, úvahy, ktorých zámerom je vyplniť emočnú prázdnotu, dotknúť sa srdca..

Štatistiky blogu

Počet článkov: 7
Celková čítanosť: 2848x
Priemerná čítanosť článkov: 407x

Autor blogu

Kategórie

Archív